Rudolf Požgay: Ako ďalej EÚ?

Ako ďalej EÚ?

1. Úvod

     V súvislosti s doterajším problematickým ekonomickým a spoločenským vývojom EÚ sa vynárajú názory na potrebu reformovania EÚ. Príkladom takýchto snáh môže byť Junckerova  Biela kniha s piatimi možnými reformnými scenármi, ako aj uznesenie Európskeho parlamentu zo 16.2.2017 o zlepšení fungovania EÚ. Spoločným znakom týchto snáh o reformu je, že sa snažia reformovať niečo čo je pri súčasnom stave politických elít nereformovateľné. Na druhej strane treba jasne deklarovať, že EÚ by bola skvelá inštitúcia, v zmysle spoločenstva slobodných národov a národností žijúcich v Európe, za predpokladu, že by fungovanie jednotlivých krajín ako aj celá terajšia koncepcia EÚ neboli založené na zlých, amorálnych princípoch.

      O aké zlé, amorálne princípy ide? V podstate existujú dva komplexné okruhy problémov, ktoré sú navzájom kauzálne podmienené.

1. Prvý okruh (systém vládnutia)

        Prvý okruh problémov súvisí s inštitucionálnou formou vládnutia v jednotlivých krajinách, keď systém vládnutia je založený na zastupiteľskej demokracii. Doterajšia storočná história európskych krajín, keď sa po I. svetovej vojne v krajinách Európy presadila takáto forma vládnutia, dosť jasne ukazuje akým smerom sa vyvíjajú spoločenské systémy , v ktorých vládnutie je založené  na princípoch zastupiteľskej demokracie. Tento vývoj nie je vôbec povzbudzujúci. Na demokraciu, ako špatnú formu vládnutia, upozorňoval vo svojich dielach už Aristoteles a vývoj mu dáva za pravdu. V rámci fungovania zastupiteľských demokracií sú občania pre politikov dôležití len v období volieb. Vtedy súperiace politické elity  sľubujú občanom hory-doly. Pritom nie je veľký rozdiel medzi pravicovo a ľavicovo orientovanými politickými elitami. Vždy  je to o nejakej forme medových motúzov pre oslovené skupiny potenciálnych voličov. Keďže väčšina potenciálnych voličov najcitlivejšie vníma medové motúzy v podobe sociálnych benefitov, tak európske krajiny sa v procese historického vývoja postupne pretransformovali na sociálne štáty.

 Pre sociálny štát je charakteristické, že tento preberá zodpovednosť a starostlivosť o životy podstatnej časti populácie. Keďže v živote nie je nič zadarmo aj nadobudnuté sociálne vymoženosti niečo stoja. Tak ako sa vďaka volebným kortešačkám zvyšovali rôzne sociálne výdobytky a narastalo angažovanie vlád v korigovaní tzv. chýb neviditeľnej ruky trhu (dotácie, stimulovanie dopytu, regulácie a pod.), tak na ich financovanie bolo potrebné formou daní a odvodov získavať od produktívnej časti spoločnosti čoraz väčší objem finančných prostriedkov. Zvyšovanie daní a odvodov však má tiež svoje mantinely. Ak štát berie na daniach a odvodoch občanom viac ako polovicu príjmov (čo je už dlhšie obdobie realitou v európskych štátoch), tak sú  tým, v dôsledku nespokojnosti občanov, ohrozené vládnuce politické elity. Preto vlády začali problém nedostatku financií vo zvýšenej miere  riešiť deficitným financovaním verejných rozpočtov. Výsledkom je stále sa zvyšujúce zadlžovanie, ktoré vo svojom dôsledku znamená súčasné financovanie spoločnosti na úkor budúcich generácií.

Výsledkom je stále sa zvyšujúce zadlžovanie, ktoré vo svojom dôsledku znamená súčasné financovanie spoločnosti na úkor budúcich generácií.

Na druhej strane expanzia sociálneho štátu tým, ako štát vstupuje do života ľudí, vedie k degradácii rodiny a obmedzovaniu slobody človeka. V podstate štát svojimi aktivitami eliminoval štandardnú trojgeneračnú rodinu. Rodinu, ktorá sa v minulosti sama dokázala postarať tak o výchovu detí, ako aj starých členov rodiny. Zvyšujúce  sa daňové a odvodové zaťaženie však malo za následok, že jeden živiteľ nestačil uživiť rodinu. Rodiny boli donútené, aby sa zamestnali dvaja hlavní členovia rodiny. Vďaka  sociálnemu štátu sme tak svedkami úpadku rodiny so všetkými s tým spojenými sociálnymi negatívami. 

Vývoj dospel do takého štádia, že sociálny štát je konfrontovaný s neschopnosťou riešiť záležitosti, ktoré zobral do svojej kompetencie od spoločnosti založenej na štandardnej rodine. Týka sa to najmä finančných nárokov sociálneho a dôchodkového systému, ktoré sa významnou a zvyšujúcou mierou  podieľajú na výdavkoch. Za osobitnú pozornosť stojí predovšetkým dôchodkový systém, ktorý je vo väčšine štátov EÚ založený na nezmyselnom Bismarckovom systéme medzigeneračnej solidarity. Stojí za zmienku, že Bismarck tento systém zaviedol v roku 1889 nie zo sociálnych, ale politických dôvodov.

      Neutešenú situáciu  vývoja sociálnych štátov v EÚ vidieť aj zo štatistík EÚ (Eurostatu). Pokým pred sto rokmi sa v Európe na fungovanie štátov vyberalo v priemere 8 až 13% spoločnosťou vytvoreného produktu, tak v súčasnosti je to takmer polovica vytvoreného HDP /46,3% v 2016 pre krajiny EÚ28/. Ani takáto suma však nestačí na pokrytie výdavkov štátov, ktoré sa sústavne zadlžujú na úkor budúcich generácií. Krajiny EÚ 28 v roku 2016 minuli o 249 mld. euro viac než vybrali, pod hrozbou trestu, od svojich občanov a firiem na daniach a odvodoch. Pritom dve veľké položky vo výdavkoch sú naviazané na neproduktívnu sféru. Jedná sa o položku sociálne výdavky, ktorá činila v roku 2016 vyše 45 % výdavkov . V súčasnosti odvody do sociálneho systému (kam patrí aj dôchodkový systém) nestačia na pokrytie sociálnych výdavkov. V roku 2016 sociálne výdavky v EÚ28 boli oproti sociálnym príjmom vyššie o 1139 mld. euro, tj. museli byť dotované z daňových príjmov. Na Slovensku sociálne výdavky boli o 3,9 mld. euro vyššie, ako príspevky do sociálnych fondov, čím zaťažili daňové príjmy v jednej tretine. Situácia sa bude vďaka nepriaznivému demografickému vývoju ešte zhoršovať. Podiel obyvateľov starších ako 65 rokov sa v Európe do roku 2050 zvýši na cca 28% celkovej populácie, čo je v porovnaní so súčasným stavom nárast cca o 75%. Na Slovensku sa očakáva ešte radikálnejšie starnutie populácie, keď podľa prognóz sa očakáva nárast podielu ľudí starších ako 65 rokov na celkovej populácii zo súčasných cca 15% na približne  30% v roku 2050. Druhou významnou položkou výdavkov rozpočtov sú platy a odmeny zamestnancov verejnej správy, ktorých podiel je vyše 21 % výdajov krajín EÚ28. Expanziu sociálneho štátu ilustruje aj skutočnosť, že položky týkajúce sa sociálnych výdavkov v EÚ28 za ostatných desať rokov (roky 2006 až 2016) narástli o vyše 34%, pričom HDP za uvedené obdobie narástol len o necelých 22% . Na Slovensku tento vývoj bol ešte radikálnejší, keď za rovnaké obdobie sociálne výdavky narástli o vyše 66%.

Amorálny vzťah  vládnucich elít sociálnych štátov k budúcim generáciam ilustruje vývoj dlhov. Vládny dlh krajín EÚ 28 za ostatných 10 rokov narástol o 68% a koncom roku 2016 dosiahol úrovne 12,4bil.euro…

Amorálny vzťah  vládnucich elít sociálnych štátov k budúcim generáciam ilustruje vývoj dlhov. Vládny dlh krajín EÚ 28 za ostatných 10 rokov narástol o 68% a koncom roku 2016 dosiahol úrovne 12,4bil.euro čo je približne 24600 euro na každého obyvateľa EÚ. V porovnaní s tým HDP za uvedené obdobie narástlo len o 21%. Na Slovensku sa za rovnaké obdobie dlh zvýšil o 142% (!) a koncom roka 2016 dosiahol 42,1 mld.euro čo je cca 7737 euro na obyvateľa Slovenska. Za uvedené obdobie sa HDP zvýšil len  o cca 44%.

                     Výsledkom doterajšieho vývoja  sociálneho štátu je postupný ekonomický a aj morálny úpadok. Prečo je tomu tak? V  zastupiteľských demokraciách sú demokratické voľby využívané na oprávnenie  zdaňovať tých čo produkujú v prospech neproduktívnych. Výsledkom zdaňovania je distribúcia takto získaných zdrojov v prospech politických strán, ich priaznivcov a  tiež potenciálnych voličov. Rôzne sociálne balíčky vo svojom dôsledku vedú   k rozširovaniu neproduktívnej časti spoločnosti. Tým klesá celková produkčná schopnosť spoločnosti. V dôsledku vysokého daňového a odvodového zaťaženia spojeného s nepriaznivým podnikateľským prostredím  dochádza k postupnému úpadku bývalej strednej triedy, čo je na druhej strane konfrontované s nárastom bohatstva neproduktívnych politických elít a malej skupiny ich priaznivcov.

              So stúpajúcou závislosťou občanov na sociálnom štáte stúpajú aj náklady politických elít v presviedčaní občanov pri voľbách. Do hry o volebné výsledky v čoraz väčšej miere vstupujú bohatí jednotlivci a aj bohaté spoločnosti, ktorí poskytujú politickým elitám finančné prostriedky na kampaň vrátane masmediálnej podpory. Politické elity sa tak stávajú závislými na malej skupine najbohatších členoch spoločnosti. Výsledkom je, že proklamovaná demokracia sa reálne zmenila na oligarchický systém vládnutia s dominantným postavením finančnej oligarchie. Imanentnou súčasťou takéhoto systému vládnutia je korupcia a to prakticky na všetkých úrovniach fungovania verejnej správy.

                         Ďalším ekonomickým negatívom  štedrej sociálnej politiky je, že táto je svojou podstatou zameraná proti sporeniu, čím sa bráni vytváraniu a formovaniu reálneho kapitálu, ako nevyhnutnej podmienky ekonomického rozvoja.

          Okrem toho zastupiteľské demokracie vedú politické elity k  centralistickým mocenským snahám. Centralizácia je prostriedok neproduktívnych politických elít pre upevnenie svojho postavenia v spoločnosti. Stojí za poznámku, že tomuto úsiliu politických elít výrazne napomáha tiež významná časť intelektuálnych elít, ktoré sú existenčne napojené na zdroje získané politickými elitami z produktívnej sféry. Centralizácia má svoje opodstatnenie len pri riešení krízových situácií celospoločenského významu ( veľké prírodné katastrofy, vojnový konflikt). Inak sú centralizované vlády brzdou na ceste k prosperite, pretože erodujú samostatnosť, iniciatívu a spolupatričnosť  s miestnou komunitou.

Inak sú centralizované vlády brzdou na ceste k prosperite, pretože erodujú samostatnosť, iniciatívu a spolupatričnosť  s miestnou komunitou.

Koncentrovaným výrazom negatív centralistických tendencií vo vládnutí v rámci EÚ je bruselská byrokracia vrátane vrcholových orgánov a inštitúcií EÚ. Pre ilustráciu nekompetentnosti orgánov a inštitúcií EÚ stačí uviesť osud Lisabonskej stratégie. Začiatkom roka 2000 sa v Lisabone vrcholoví predstavitelia štátov a vlád dohodli na ambicióznom cieli urobiť z EÚ do roku 2010 najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku sveta schopnú trvalo udržateľného rastu s väčším množstvom pracovných miest a väčšou sociálnou súdržnosťou. Napriek vynaloženému úsiliu zo strany inštitúcií EÚ bolo po pár rokoch zrejmé, že bombastické ciele sa nepodarí naplniť a preto Lisabonská stratégia bola korigovaná najskôr v roku 2005 a neskôr tiež v roku 2010, keď Európska rada prijala Stratégiu Európa 2020. Už teraz je však zrejmé, že ciele tejto stratégie sa  nepodarí naplniť a to najmä v takých citlivých oblastiach ako je nezamestnanosť mladých ľudí a úroveň chudoby v krajinách EÚ. Prečo je tomu tak? Paradoxne inštitúcie EÚ vo svojej  (ne)vedomosti prijímajú a presadzujú opatrenia (regulácie, fiškálne a menové nástroje), ktoré  vo svojich účinkoch na ekonomické subjekty vytvárajú prekážky pre dosiahnutie proklamovaných cieľov. Namiesto výraznej redukcie daňového a odvodového zaťaženia podnikov a aj obyvateľov, eliminácie byrokratických predpisov, odbúrania dotácií a stimulov všetkého druhu, eliminácie podpory morálneho hazardu a radu ďalších javov brániacich slobodnému rozvoju tvorivých síl  sme svedkami opačných  tendencií. Takýto prístup inštitúcií EÚ vedie namiesto prosperity k  úpadku.

Za osobitnú zmienku stojí morálny aspekt konania inštitúcií EÚ. Európski lídri dosť často sa v rámci argumentácie na obhajobu svojich krokov zvyknú oháňať európskymi hodnotami. Tieto sú definované v Lisabonskej zmluve článok 2, kde sa uvádza:

Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.

V realite sú však obyvatelia EÚ konfrontovaní s vydieraním, farizejstvom, dvojakým metrom, korupciou, nezmyselným plytvaním prostriedkami európskych daňových poplatníkov

V realite sú však obyvatelia EÚ konfrontovaní s vydieraním, farizejstvom, dvojakým metrom, korupciou, nezmyselným plytvaním prostriedkami európskych daňových poplatníkov či nedodržiavaním vlastných pravidiel a zmlúv zo strany orgánov a inštitúcií EÚ a ich predstaviteľov.  

1. Druhý okruh (Fungovanie finančného systému)

Druhý okruh problémov súvisí s existujúcim finančným systémom. Finančný systém vo všetkých krajinách EÚ funguje na princípoch, ktoré nie sú kompatibilné s hladkým fungovaním trhu. Jedná sa o tieto princípy:

• fiat peniaze
• frakčné bankovníctvo s podporou centrálnych bánk
• centrálne banky.

Systém fiat peňazí, tj. peňazí nekrytých žiadnou komoditou, začal svoju éru začiatkom minulého storočia a plne sa rozvinul po roku 1971, keď v USA zrušili úplne väzbu dolára na zlato. Systém fiat peňazí, kam patrí aj euro, umožňuje, v podstate bez obmedzení, manipulovať s menovou zásobou v ekonomike. Systém fiat peňazí zároveň umožňuje financovať vládne výdaje vládnymi pôžičkami, keď banky kupujú vládne dlhopisy, ktoré následne slúžia bankám ako kolaterál pre získanie peňažnej likvidity od centrálnej banky.

Frakčné bankovníctvo je taký systém bankovníctva, ktorý umožňuje bankám používať finančné prostriedky klientov, ktoré si títo uložili do banky na bežný (tj. neterminovaný) účet. V zmysle bankovej regulácie banky majú za povinnosť z takto uložených peňazí držať len časť-frakciu (povinné minimálne rezervy). V súčasnosti je v EÚ sadzba povinných minimálnych rezerv na úrovni 1%. Teoreticky je možné, pri takto stanovenej úrovni povinných minimálnych rezerv, vygenerovať 99-násobok pôvodne depozitovaných finančných prostriedkov.  Disponibilné finančné prostriedky (depozitá plus peniaze vygenerované na základe multiplikátora ponuky) banky používajú na poskytovanie úverov podnikom a občanom ako aj na financovanie vlád formou nákupu dlhopisov. 

Frakčné bankovníctvo je problematické tak z právneho hľadiska, ako aj z hľadiska Sayovho vyjadrenia na adresu úlohy peňazí v tovarovej výmene, keď konštatoval: „Peniaze vykonávajú len momentálnu funkciu v tejto dvojitej výmene; a keď je transakcia úplne uzavretá, vždy sa zistí, že jeden druh komodity bol vymenený za druhý“. Systém frakčného bankovníctva totiž umožňuje generovať prostriedky nekryté žiadnymi statkami a následne uvádzať  účastníkov trhu do omylu, že na trhu menia statky za statky. V skutočnosti dochádza k výmene statku za nič, čo sa následne neskoršie prejaví v deficite statkov.

Systém frakčného bankovníctva totiž umožňuje generovať prostriedky nekryté žiadnymi statkami a následne uvádzať  účastníkov trhu do omylu, že na trhu menia statky za statky.

Centrálne banky majú slúžiť ako inštitúcie zabezpečujúce stabilitu meny a zároveň ako inštitúcia poslednej záchrany pre bankové domy. Centrálne banky zodpovedajú za monetárnu politiku v krajine, v rámci čoho zabezpečujú peňažné emisie  a ovplyvňujú chod ekonomiky prostredníctvom manipulácie s centrálnou úrokovou mierou. Manipulácia úrokovou mierou má za následok investovanie do množstva  projektov, ktoré by za normálnych okolností neboli rentabilné. Výsledkom takejto manipulácie s úrokovou mierou, ktorá je dopĺňaná vládnymi intervenciami, sú ekonomické cykly so všetkými ich negatívnymi prejavmi.

Centrálne banky taktiež nedokážu plniť si jednu zo svojich základných a proklamovaných úloh a to zabezpečiť stabilitu meny. Štatistiky  svedčia o tom, že centrálne banky túto svoju hlavnú úlohu nezvládajú. Najväčším negatívom konania centrálnych bánk je emitovanie peňazí nekrytých statkami.  ECB nie je v tomto konaní výnimkou o čom svedčí vývoj menového agregátu M1, ktorého objem sa za ostatných desať rokov  zdvojnásobil. V dôsledku takéhoto konania dochádza k cenovej inflácii a teda k znehodnocovaniu úspor. V podstate sa tak jedná o skrytú formu zdaňovania, na ktorú najviac doplácajú tí chudobnejší. Ľudia sú infláciou okrádaní o výsledky svojej práce, pretože klesá kúpna sila peňazí. Euro počas svojej doterajšej krátkej  existencie stratilo na svojej kúpnej sile približne tretinu. Takýto vývoj však nekorešponduje s článkom 127 Lisabonskej zmluvy, podľa ktorého je cenová stabilita hlavným cieľom ECB. Len vďaka nevedomosti ľudí v otázkach peňazí si centrálne banky môžu bohorovne a v rozpore so svojim poslaním vyhlasovať politiky cielenej inflácie.

Len vďaka nevedomosti ľudí v otázkach peňazí si centrálne banky môžu bohorovne a v rozpore so svojim poslaním vyhlasovať politiky cielenej inflácie.

Centrálne banky zohrávajú v ekonomike aj ďalšiu negatívnu úlohu a to, že vystupujú ako inštitúcie poslednej záchrany pri zabezpečovaní likvidity pre komerčné banky. Takáto funkcia centrálnych bánk podporuje morálny hazard v aktivitách komerčných bank, ktoré vďaka tomu podstupujú neúmerné riziká. Exemplárnym prípadom asociálneho postupu zo strany ECB a politických elít EÚ bolo riešenie dlhovej krízy krajín PIIGS, kde boli v ohrození veľké francúzske a nemecké banky, ktoré mali vo svojich aktívach dlhopisy uvedených krajín. Riešenie spočívalo v požičiavaní „lacných“ peňazí zo strany ECB bankám eurozóny a vo vytvorení záchranných finančných eurovalov, na ktoré sa poskladali európski daňoví poplatníci, aby „solidárne“ pomohli v ohrozených krajinách PIIGS odvrátiť problémy so splácaním vládnych dlhopisov a tým aj  insolventnosť ohrozených bánk. To, že takéto riešenie nebolo v súlade s článkom 125 Lisabonskej zmluvy, ktorý hovorí o tom, že každá krajina si sama zodpovedá za svoje hospodárenie, bol pre európske politické elity len nepodstatný detail.

ECB taktiež aktívne napomáha bankám vo vylepšovaní  štruktúry ich aktív, keď od roku 2015 masívne vykupuje od bánk cenné papiere (najmä štátne). Dôsledkom je, okrem nárastu aktív ECB, ktoré koncom roka dosiahli objem takmer 4,5 bil.euro čo približne 40% HDP eurozóny, aj vyššie spomínaný nárast peňažnej zásoby a z toho vyplývajúcej inflácie.

Je smutné, že  stále je aktuálny výrok Henryho Forda: „Je dobré, že ľudia nerozumejú nášmu bankovému systému a monetárnej politike. Keby rozumeli, do zajtra rána tu máme revolúciu.“  Podľa aktuálnej situácie v krajinách Európy to zatiaľ na revolúciu vôbec nevyzerá.

 

1. Aký bude ďalší vývoj v Európe ?

Ak zhrnieme dôsledky uplatňovania amorálnych princípov v politike a ekonomike doterajší vývoj v krajinách Európy možno popísať najmä týmito nepriaznivými črtami :

• úpadok  štandardnej  rodiny
• nárast neproduktívnej časti obyvateľstva v produktívnom veku
• nehospodárne nakladanie (v rámci prerozdeľovania) so stále rastúcim objemom prostriedkov získaných z produktívnej sféry
• korupcia
• život na dlh a s tým spojené zadlžovanie budúcich generácií
• menový systém založený na nepoctivých peniazoch
•  znehodnocovanie výsledkov práce vyjadrené sústavným poklesom kúpnej sily peňazí.

Vzhľadom na doterajšívývojv reakciách európskych politických elít na situáciu v Európe nemožno predpokladať, že bydošlo z ich stranyk takému konaniu, ktoré by znamenalo nápravu uvedených nemorálnych praktík v politike a ekonomike. Politické elity stále žijú v domnení, že sa pohybujeme v tuneli, kde sa má na konci, vďaka ich úsiliu, každú chvíľu objaviť svetielko signalizujúce svetlú budúcnosť. V skutočnosti sa Európa nachádza v slepej uličke. Dá saočakávať, že politické elity budú sa snažiť riešiť situáciuďalšou integráciou v podobe centralizácie fiškálnych politík, harmonizácie daní a ešte väčším prerozdeľovaním. Výsledkom bude, že chudobní budú ešte chudobnejší a bohatí ( najmä tí napojení na politické a finančné štruktúry) budú ešte bohatší. Európa tak nebude krajinou slobodných ľudí, ale krajinou (zdĺžených) nevoľníkov. Je vysoko pravdepodobné, že situácia sa bude radikalizovať a to aj vďaka nezmyselnej imigračnej politike, keď do Európy sa dostávajú státisíce ekonomických imigrantov z Afriky a Ázie. Títo sú v drvivej väčšine islamského vyznania, čo je náboženstvo a ideológia nekompatibilná, presnejšie povedané nepriateľská, s európskou kultúrou založenou na kresťanských základoch. Navyše títo imigranti nie sú žiadnym ekonomickým prínosom, ale naopak enormnou záťažou pre už teraz krehké sociálne systémy krajín EÚ. Výsledkom bude nárast sociálneho napätia s prerastaním do vážnych konfliktov

. Politické elity stále žijú v domnení, že sa pohybujeme v tuneli, kde sa má na konci, vďaka ich úsiliu, každú chvíľu objaviť svetielko signalizujúce svetlú budúcnosť.

1. Čo by Európa potrebovala

Treba jasne deklarovať, že obrat smerom k prosperite je nevyhnutne podmienený radikálnymi reformami spojenými s obnovením morálnych aspektov života jednotlivca a spoločnosti. To znamená realizovať reformy vychádzajúce z nasledovných princípov:

1. rehabilitovať úlohu a miesto štandardnej trojgeneračnej rodiny v spoločnosti,
2. základ vzťahov v spoločnosti založiť na prirodzenom práve, v zmysle ktorého má človek právo na život, vlastniť majetok a slobodne sa vyjadrovať,
3. drasticky redukovať úlohu štátu, pretože doterajší vývoj založený na expanzii funkcií štátu so sústavným deformovaním trhu doviedol krajiny Európy do ekonomického, sociálneho a morálneho marazmu,
4. prinavrátiť človeku zodpovednosť za svoj osud a osud jeho blízkych,
5. menový systém založiť na poctivých peniazoch.

 Uvedené princípy sú v príkrom rozpore s doterajšími  integračnými prístupmi europolitikov, ktoré treba zásadne odmietnuť.  Takýto scenár je vopred odsúdený na neúspech, nakoľko Európa je zoskupenie kultúrne a ekonomicky výrazne odlišných krajín, v ktorom by ďalšie dotovanie ekonomicky menej výkonných produktívnejšími viedlo k stupňovaniu hospodárskych a sociálnych turbulencií. Každá centralizácia zasahujúca svojimi (nekvalifikovanými) zásahmi do vzájomnej spolupráce  ekonomických subjektov znamená plytvanie vzácnymi zdrojmi. Pre zabezpečenie prosperity v Európe treba zvoliť celkom opačný postup. Nie centralizáciu, ale decentralizáciu. Potrebujeme nie centralizovanú Európu, ale Európu kooperujúcich regiónov, vrátane zvýraznenia postavenia a úlohy regiónov a obcí pri koordinovaní aktivít občanov a podnikov na svojom území. Decentralizácia je dôležitým predpokladom a zároveň aj podmienkou pre možnosť priamej účasti občanov na rozhodovacích procesoch v regióne. Treba zdôrazniť, že decentralizácia by sa minula účinkom, ak by nebola spojená s radikálnou deetatizáciou.

Z podstaty problémov charakteristických pre krajiny EÚ vyplýva, že vrátenie sa zo slepej uličky a  zabezpečenie prechodu na trajektóriu prosperity by bolo potrebné, v zmysle vyššie uvedených princípov, realizovať zásadné reformy, ktoré by mohli mať podobu nasledovných opatrení:

Potrebujeme nie centralizovanú Európu, ale Európu kooperujúcich regiónov, vrátane zvýraznenia postavenia a úlohy regiónov a obcí pri koordinovaní aktivít občanov a podnikov na svojom území.

1. Spoluprácu krajín Európy riešiť len v rozsahu medzinárodnej  zmluvy o európskom ekonomickom priestore. V tej súvislosti zrušiť všetky orgány a inštitúcie EÚ okrem  Európskej rady, ako koordinačného orgánu s uzneseniami majúcimi odporúčací charakter.
2. Dohodnúť program prechodu na  krytie meny zlatom a zmenu pravidiel fungovania bankového systému s cieľom eliminovať frakčné bankovníctvo.
3. V krajinách Európy funkcie štátu redukovať na zabezpečenie práva (spravodlivosti), obranu, bezpečnosť  a reprezentáciu navonok. Ostatné doterajšie aktivity štátu zrušiť alebo preniesť na súkromný sektor.
4. Financovanie vyššie uvedených funkcií štátu riešiť daňou z hlavy, ktorá by sa týkala aj právnických subjektov. Všetky ostatné dane zrušiť z výnimkou (staronovej) dane z obratu, ktorú dočasne ponechať na financovanie dobehu existujúceho dôchodkového systému založeného na medzigeneračnej solidarite, ako aj zdravotného poistenia dôchodcov. Štátne dôchodkové systémy transformovať na systémy rodinného sporenia s dobrovoľným poistením.
5. Racionalizovať verejnú správu a to so súbežným zvýraznením úlohy miestnej a regionálnej  samosprávy pri koordinovaní aktivít podnikov a občanov v ich pôsobnosti.
6. Politické systémy krajín transformovať na participatívne demokracie na úrovni obcí a  regiónov.

Rudolf Požgay

Bratislava 25.2. 2018